po-pia 8:00-16:00

+421 51 772 13 65

non-stop

petranova@petranova.sk

banner

TRESTNÝ ČIN VOLEBNEJ KORUPCIE

Tento trestný čin bol do Trestného zákona zavedený novelou č. 266/2011 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v čl. II. novelizoval aj zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov Skutková podstata trestného činu volebnej korupcie je obsiahnutá v § 336a, ktorý je súčasťou o III. dielu VIII. hlavy Osobitnej časti Trestného zákona nazvaného „Korupcia.“ Tento diel obsahoval do prijatia predmetného zákona desať základných skutkových podstát korupčných trestných činov, avšak zákonodarca pri prijímaní analyzovaného ustanovenia argumentoval nedostatočným zastrešením prípadov, ktoré v súčasnosti spadajú pod skutkovú podstatu trestného činu volebnej korupcie. Novela reagovala predovšetkým na aktuálne problémy, ktoré sa vyskytli v súvislosti s kupovaním hlasov prostredníctvom darov značnej finančnej hodnoty.

Po prvýkrát môžeme nájsť pojem volebná korupcia práve v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý riešil prípad nadväzujúci na kauzu kupovania hlasov vo voľbách primátora mesta Bardejov. Ústavný súd v prejednávanej veci rozhodol uznesením PL. ÚS 74/2011-26, v ktorom zamietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú. Domnievame sa, že aj predmetný prípad mohol zákonodarcovi slúžiť ako zdroj inšpirácie pri vymedzení novej skutkovej podstaty trestného činu.

Volebnú korupciu zákon definuje prostredníctvom opisu správania sa subjektu: „kto priamo alebo cez sprostredkovateľa poskytne, ponúkne alebo sľúbi úplatok tomu, kto má právo voliť, zúčastniť sa na referende alebo na ľudovom hlasovaní o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky, aby  volil alebo hlasoval určitým spôsobom, nevolil alebo nehlasoval určitým spôsobom nevolil alebo nehlasoval vôbec, alebo sa nezúčastnil volieb, referenda alebo ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky, alebo z tohto dôvodu priamo alebo cez sprostredkovateľa poskytne, ponúkne alebo sľúbi úplatok inej osobe, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Kto v súvislosti s výkonom práva voliť, zúčastniť sa na referende alebo na ľudovom hlasovaní o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba alebo inú osobu prijme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok, aby volil alebo hlasoval určitým spôsobom, nevolil alebo nehlasoval určitým spôsobom, nevolil alebo nehlasoval vôbec, alebo sa nezúčastnil volieb, referenda alebo ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok.“

Problémom tohto ustanovenia je chýbajúca definícia pojmu úplatok, preto musíme použiť vymedzenie termínu obsiahnutého v § 131 ods. 3 TZ : „Úplatkom sa na účely tohto zákona rozumie vec alebo iné plnenie majetkovej či nemajetkovej povahy, na ktoré nie je právny nárok.“

Uvedená definícia je sporná, a to nielen s prihliadnutím na volebnú korupciu, nakoľko ustanovenie neobsahuje presnú hodnotu plnenia. Ak by sme poňali toto terminologické vymedzenie vo všeobecnosti, plnením bez právneho nároku je aj inštitút darovacej zmluvy.

Ak by sme zachádzali do krajnosti, poskytnutie akejkoľvek veci aj mizivej hodnoty by mohlo byť kvalifikované ako trestný čin volebnej korupcie. Skúmaný trestný čin môže byť nástrojom ostrého politického boja a zneužívaný samotnými politickými stranami na odstránenie konkurujúcej strany. Pri dôkladnom zamyslení sa nad dôsledkami predmetného predpisu prichádzame k záveru, že v istej miere odporuje samotnej podstate volebnej kampane, ktorej súčasťou sú prísľuby politikov budúceho plnenia určitej majetkovej alebo nemajetkovej povahy, či už vo forme prísľubu rôznych dotácií, alebo zvýšenia sociálnych dávok. Je samozrejmé, že takéto nazeranie je výhradne teoretické, ale poukazuje na nepresnosť zákona pri vymedzení objektu daného trestného činu. Dá sa povedať, že poskytovanie rôznych drobných predmetov zanedbateľnej finančnej hodnoty či ponúknuté občerstvenie počas volebných mítingov je neoddeliteľnou súčasťou politickej agitácie.

Z tohto dôvodu je preto nutnosťou v prípade volebnej korupcie vykladať pojem úplatok jednoznačne reštriktívne, ďalej je pri aplikácií ustanovenia na konkrétny prípad potrebné prihliadať na kritérium závažnosti a finančnej hodnoty plnenia. Teda, ak budú poskytované benefity obvyklého charakteru za účelom prezentácie strany, ako napríklad bežné kancelárske potreby, nebude možné takúto činnosť kvalifikovať ako trestný čin, nakoľko ide  o všeobecne akceptovanú aktivitu strany v rámci volebnej kampane. Pokiaľ by však hodnota značne prekročila istú hranicu, bude  prípad posudzovaný ako trestný čin volebnej korupcie, no otázkou naďalej ostáva, ako takúto hranicu vymedziť. Odpoveďou na položenú otázku je, že určenie mantinelov je predovšetkým na uvážení orgánov činných v trestnom konaní, ktoré zohrávajú kľúčovú úlohu pri posudzovaní trestnosti či beztrestnosti konania subjektu podozrivého z trestného činu volebnej korupcie. Preukázateľnosť spáchania trestného činu je veľmi zložitá, ba mnohokrát priam až nemožná.

Ďalším prvkom, ktorý možno považovať za podstatný pri stanovení, či boli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu volebnej korupcie, je adresnosť ponuky konkrétnemu subjektu, nakoľko tento prvok sa v klasickej volebnej kampani nevyskytuje. Čiže môžeme vymedziť ako moment poskytnutia úplaty konkrétnemu voličovi za protiplnenie vo forme hlasovania resp. nehlasovania požadovaným spôsobom.

Avšak je nutné sa zamyslieť, či aj po splnení všetkých predpokladov určujúcich, že skutok takzvaného páchateľa je trestným činom, bude skutočne volič až natoľko ovplyvnený, že bude konať tým spôsobom, aký mu bol v dohode určený. No v prípade, ak by aj konal dohodnutým spôsobom, je už na samotnom voličovi, aké kritériá si zvolí pre výber konkrétneho kandidáta alebo strany, či už je to na základe politického programu, sympatií alebo iných faktorov zohrávajúcich úlohu pri jeho konečnom rozhodnutí. Samozrejme, mohla by nastať situácia, že volič úplatok prevezme, ale bude hlasovať úplne inak ako úplatca predpokladal, a ak by aj hlasoval dohodnutým spôsobom, konal by v medziach svojej slobodnej vôle, pretože takzvaný páchateľ nemá možnosť odkontrolovať, či skutočne došlo k zamýšľanému výsledku. Na druhej strane existuje mnoho situácií, ktoré sú svojou závažnosťou oveľa viac znepokojujúcejšie, avšak pod predmetnú skutkovú podstatu nespadajú. Príkladom môžu byť rôzne vyhrážky smerujúce k nátlaku uskutočňovanom na voličoch, ktorí pod ich náporom hlasujú prikázaným spôsobom.

Ťažkosti pri aplikácií už zmieneného ustanovenia nachádzame aj v súdnych konaniach prejednávajúcich podania v záležitostiach volieb, nakoľko rozsudok všeobecného súdu vo veci trestného činu volebnej korupcie by mohol ovplyvniť aj konanie o ústavnosti a zákonnosti volieb pred Ústavným súdom a, samozrejme, by bolo mohla nastať aj opačná situácia. O týchto procesných otázkach však možno polemizovať len v teoretickej rovine, pretože prax v skúmanej oblasti ešte nepriniesla žiadne výsledky. Jediné, čo vnesie viac svetla do objasnenia mnohých otázok vyvstávajúcich v kontexte trestnosti volebnej korupcie, je rozsudok v konaní prejednávajúcom skúmaný trestný čin.

Na záver sa žiada dodať, že problémy vynárajúce sa v súvislosti s korupciou počas obdobia volieb nie sú riešiteľné len jednoduchým vtesnaním paragrafového znenia do Trestného zákona. Východiskom je zabezpečenie účinnej vymáhateľnosti a vynútiteľnosti práva.

Prínos právneho inštitútu možno badať najmä v psychologickej rovine - ako istý zastrašujúci prvok je  prevenciou pred spáchaním trestného činu.

 

Autor: Mgr. Bohdana Kušvarová